Svätá Alžbeta Uhorská - Durínska
Svätá Alžbeta Uhorská (Durínska)
1207-1231 - mystička
Sv. Alžbeta Uhorská, princezná, manželka princa Ľudovíta IV, matka troch detí a členka tretieho rádu sv. Františka - Patrónka žobrákov, vdov a sirôt, chorých, prenasledovaných, núdznych, pekárov, čipkárov; charitatívnych organizácií
Sviatok: 17.november
Význam mena: Boh je štedrý (hebr.)
Emblém: kôš s chlebom alebo ružami, misa plná rýb, žobrák
Sv. Alžbeta Uhorská sa narodila v roku 1207. Svoje detstvo prežila na Bratislavskom hrade. Jej otec Ondrej II. ju ako štvorročnú zasnúbil s mladým durínskym kniežaťom Ľudovítom a musela preto odísť do Durínska na hrad Wartburg v Nemecku, kde vyrastala so svojím budúcim manželom. Svadbu mali v r. 1220 a jej manželstvo bolo veľmi šťastné.
S láskou sa starala aj o svoje 3 deti. Už vtedy mala otvorené srdce i ruky pre chorých, chudobných, biednych, čo však nebolo po vôli manželovým príbuzným. Po bolestnej smrti milovaného manžela bola nútená odísť z hradu Wartburg. Odišla do Marburgu, kde zriadila nemocnicu a ona sama sa v nej starala o chorých. Na Veľký piatok r. 1229 vstúpila do III.rádu sv. Františka a prijala rehoľné rúcho. Zomrela 24-ročná 17.11.1231. Štyri roky po smrti ju vyhlásili za svätú.
„Musíme tu byť jeden pre druhého, lebo Boh nám ukázal, že On je tu pre nás.“ Sv. Alžbeta
„Robme ľudí šťastnými.“ Sv. Alžbeta
Rehola - /www.alzbetinky.sk
Sv. Alžbeta Uhorská sa narodila v roku 1207 buď v Bratislave alebo v Sárospataku (vých. Maďarsko). Bola dcérou uhorského kráľa Ondreja II. z rodu Arpádovcov a jeho manželky Gertrúdy. Už ako štvorročnú ju sľúbil jej otec za manželku Ľudovítovi, synovi Hermana, durínskeho grófa. Kvôli tomu ju chceli od mala učiť nemeckým obyčajom a zvykom.
Poslali ju na hrad Wartburg a Eisenach. Násilná smrť jej matky ju ako mladú princeznú ovplyvnila k vrúcnejšiemu vzťahu k Bohu a viere.
Bola veľmi skromná, vedela sa zriekať svetských veci, podľa svojich možností podporovala chudobných. Keď gróf Herman zomrel, jeho syn Ľudovít nebol ešte plnoletý, a tak namiesto neho vládla jeho matka Žofia, ktorá nepriala Alžbete.
Nepáčilo sa jej, že sa nespráva presne podľa starých šľachtických zvykov, tŕňom v oku jej boli Alžbetina pomoc chudobným a sebazapieravý, skromný život. Len jej snúbenec Ľudovít sa jej zastával, veľmi sa mu páčili jej čnosti a povaha. Napriek odhováraniu si ju v roku 1221 vzal za ženu, hoci mala ešte len štrnásť rokov.
Navzájom sa podporovali v čnostiach a skutkoch lásky. Alžbeta často v noci vstávala k modlitbe, rozjímala nad tajomstvami viery. Neprestala ani podporovať chudobných. Spolu mali tri deti: Hermana, Žofiu a Gertrúdu. Všetky tri boli veľmi dobre vychované, prví dvaja vzormi kresťanských panovníkov a Gertrúda sa stala opátkou altenburského kláštora, zomrela v chýre svätosti.
Sv. Alžbeta pomáhala, ako vedela
V rokoch 1224-1225 nastalo pre neúrodu obdobie veľkého hladu a biedy. Alžbeta pomáhala, ako vedela. Rozdávala zo zásob svojho hradu, ba pre chorých postavila nemocnicu. Vlastnými rukami slúžila chorým, ošetrovala. V roku 1227 jej muž Ľudovít zomrel na mor, práve keď bol na križiackej výprave. Alžbeta mala iba dvadsať rokov.
Keď jej doniesli správu o mužovej smrti, cítila sa, akoby sa stratilo všetko, kvôli čomu žila. Nevlastný brat jej muža, Henrich Raspe, násilím uchvátil vládu nad durínskym kniežatstvom, Alžbetu aj s deťmi vyhnal a prísne zakázal komukoľvek v kniežatstve jej pomôcť. Nikto sa nenašiel, kto by sa odvážil prestúpiť príkaz tyranského vládcu. Až natrafili na jedného hostinského, ktorý kvôli nim dal vypratať maštaľ a tam im dovolil sa uchýliť. Istý františkánsky kňaz jej potom našiel príbytok v pastierni na samote. Po čase sa o tom dozvedela Matilda, sestra zomrelej Alžbetinej matky Gertrúdy, ktorá bola predstavenou kláštora v Kitzingene.
Dala ju vyhľadať a priviesť k sebe do kláštora. Sám biskup Egbert potom začal vyjednávať s neľudským tyranom, ktorý vyhnal Alžbetu z domova. Po nejakom čase priviezli do Bambergu mŕtvolu Alžbetinho muža Ľudovíta. Henrichovi sa vtedy pohlo srdce, oľutoval všetko, čo napáchal proti Alžbete a opustil palác aj hrad Wartburg. Vládu odovzdal Alžbete.
Tá však zverila výchovu svojich detí do rúk skúsených ľudí – syna dala do výchovy mužom, ktorým zároveň zverila vedenie krajiny, dcéru dala na výchovu na kreuzburský hrad a Gertrúdu do premonštrátskeho kláštora. Sama odišla z hradu, v meste Marburg nad Lahnom v roku 1229 založila nemocnicu sv. Františka z Assisi. Pri nemocnici si dala zariadiť chudobný byt podľa františkánskej špirituality a tam žila v chudobe a službe chorým. Keď sa o tom dozvedel jej otec Ondrej II., dal po ňu poslať, ona však odmietla so slovami, že žije dobrovoľne v chudobe, nič jej nechýba a je šťastná. V roku 1231 vážne ochorela a o štrnásť dní, 17. novembra zomrela. Na jej hrobe sa stalo mnoho zázrakov. Za svätú bola vyhlásená už štyri roky po smrti pápežom Gregorom IX.
http://www.zivotopisysvatych.sk
Moc svätej Omše
Životopis 2
Z maďarského arpádovského rodu pochádzajú tri Alžbety, ktoré sa narodili v 13. storočí, majú prímenie "Uhorská" a Cirkev im priznala oficiálnu úctu. No kým dve "mladšie" Alžbety, dcéry kráľov Štefana V. a Andreja III. sa uctievajú ako blahoslavené, najstaršia a najznámejšia z nich sa ctí ako svätá. Keďže takmer celý svoj život strávila v Durínsku, nazýva sa aj Durínska.
Svätá Alžbeta Uhorská-Durínska bola dcérou maďarského kráľa Andreja II. a jeho manželky Gertrúdy, pochádzajúcej z Bavorska. Narodila sa roku 1207 v Sárospataku (vo východ. Maďarsku) alebo v Bratislave, kde prežila prvé štyri roky svojho života.
Už ako jednoročná bola z politických dôvodov zasľúbená durínskemu zemskému grófovi (Landgraf) Ľudovítovi IV., ktorý bol vtedy tiež ešte len dieťaťom. Mal osem rokov. Malú snúbenicu však ponechali až do štvrtého roku na rodičovskom kráľovskom dvore, odkiaľ ju roku 1211 previezli do sídla jej snúbenca, na zámok Wartburg v Durínsku.
Len čo dosiahla Alžbeta 14 rokov, uzavrela manželstvo s Ľudovítom. Mladí manželia si dobre rozumeli a žili šťastne. Narodili sa im tri deti: syn Hermann, neskorší otcov nástupca, Sofia, neskoršia brabantská kňažná, a Gertrúda, ktorá sa stala rehoľníčkou a uctieva sa ako blahoslavená.
Durínsky kniežací dvor miloval prepych a mal dlhotrvajúci spor s cirkevnou vrchnosťou, najmä s mohučským arcibiskupom. To nezodpovedalo Alžbetinmu zmýšľaniu a spôsobu života. Ona bola nábožná, oddaná Cirkvi a žila jednoducho.
Užívala síce kniežací majetok, no nie pre seba, ale pre chudobných a chorých. Jej život bol zreteľne poznačený ideálmi sv. Františka Assiského, k čomu prispel aj jej dlhoročný spovedník z františkánskej rehole. Nie je však isté, či bola priamo členkou tretieho rádu sv. Františka, ako to uvádzajú niektoré staršie životopisy.
Landgrófovi príbuzní sa zle pozerali na Alžbetino počínanie, ale manžel Ľudovít si ju vážil, úprimne ju miloval a neprekážal jej v jej spôsobe života a dobročinnosti. Netrvalo to dlho. V júli 1227, po šesťročnom manželstve, jej manžel zomrel v južnom Taliansku počas križiackej výpravy. Alžbeta vtedy čakala narodenie dcéry Gertrúdy. Po jej narodení manželovi príbuzní tvrdo zakročili proti Alžbete. Zobrali jej deti, odmietli uznať jej dedičské práva a vypovedali ju z Wartburgu. Alžbeta sa z kňažnej stala žobráčkou.
Našťastie sa jej ujala jedna abatiša a biskup z príbuzenstva, ako aj jej posledný spovedník, známy kazateľ Konrád z Marburgu. Konrád jej vymohol istý majetok a peniaze z dedičského podielu. Ale ona to venovala na vybudovanie nemocnice v Marburgu, kde potom sama slúžila chorým. Modlitba a služba chorým bol životný program jej posledných rokov. Zomrela štyri roky po mužovi, 24-ročná, 17. novembra 1231. Pochovali ju v Marburgu.
Alžbetu vyhlásil za svätú pápež Gregor IX. už štyri roky po jej smrti. Svätá Alžbeta Durínska patrí medzi vzory a nebeských ochrancov charitatívnej činnosti. Viaceré rehoľné spoločnosti a dobročinné organizácie nesú jej meno a inšpirujú sa jej ideálmi.
zdroj - www.modlitba.sk
Čo môže človek stihnúť za dvadsaťštyri rokov života? Skúsenosť nám hovorí, že málo, alebo skoro nič. V našich časoch – hovoríme – majúc 24, človek ešte ani poriadne nezačal žiť... Presne v tomto veku pred ôsmimi storočiami umierala žena, ktorej pamiatku si dnes ctíme. Za ten čas, ktorý jej bolo dané prežiť, sa stihla zaradiť medzi najväčšie postavy katolíckej Cirkvi a dejín vôbec. A my sme hrdí, že naša krajina a náš národ sa k nej môže nejakým spôsobom hlásiť a považovať za svoju.
Keď premýšľame nad jej životnými cestami, nad množstvom skúseností, ktorými prešla, a nadchýname sa jej múdrosťou a mimoriadnou statočnosťou, ktoré pritom preukázala, jej mladosť sa nám javí ešte v kontrastnejšom svetle. Stihla spoznať istotu aj márnosť bohatstva, zakúsila šťastie aj úskalia manželského vzťahu, radosti aj trápenia materstva, lásku milujúceho manžela, ale aj pohŕdanie a nenávisť jeho rodiny, ľudskú blízkosť avšak aj zradu a opustenosť. Svojou obetavosť a solidaritou s núdznymi, predišla svoju dobu a je aj dnes vzorom pre všetkých, ktorí sa cítia povolaní svoju vieru žiť aktívne.
Napriek odstupu času, svedectvo jej krátkeho života v nás vzbudzuje obdiv a úctu. Nemôžeme sa nepýtať, odkiaľ jej to všetko prišlo, odkiaľ mala táto mladá žena takúto múdrosť, takúto zrelosť a cieľavedomosť? Odkiaľ brala silu, že dokázala aj v tých najmenej priaznivých podmienkach, v prostredí skľučujúcej ľahostajnosti a bezohľadnosti, nájsť svoje poslanie a konať ho verne, obetavo? Veď my, čo žijeme v tejto našej dobe presne tak poznačenej ľahostajnosťou a bezohľadnosťou, vieme veľmi dobre aké je ťažké, nájsť si svoje miesto, svoje poslanie a konať ho verne a obetavo, keď vieme, že väčšina ľudí okolo nemá pre túto vec pochopenie. Koľko vnútorného boja nás to stojí, koľko pochybností, obáv a zmätku. Odkiaľ teda jej istota a vytrvalosť, sila a šľachetnosť?
Alžbeta nám nenechala odpoveď na túto našu otázku. Zostáva jej osobným tajomstvom. Aká by mohla byť jej odpoveď však môžeme predpokladať, keď počujeme slová inej ženy, rovnako obetavej v službe potrebujúcim, rovnako odvážnej a vytrvalej v konaní dobra za akýchkoľvek okolností, a pritom našej súčasníčky – Matky Terezy z Kalkuty. Na otázku novinára, ktorý sa podobne začudovane ako my pýtal ako je to všetko možné, odpovedala: „Silu pre našu službu nečerpáme zo štúdia, diskusií a konfrontácie, ale z viery, modlitby a Eucharistie. Keď sa pozrieme na tú prácu iba vlastnými očami a samé, mohli by sme samozrejme stratiť odvahu, pretože zmôžeme málo. Avšak v Kristovi môžeme všetko. Vďaka nemu je naša práca možná. Sme presvedčené, že to On pracuje pre chudobných a opustených s nami a skrze nás“.
Ak sa uhorské dievča na dvore zámku durínského grófstva mohlo zaskvieť tak výnimočnou krásou čností a vydávať tak príťažlivú vôňu svätosti, že sa jej hrob stal jedným z najdôležitejších pútnických miest vtedajšej Európy, bolo tomu tak preto, lebo centrom jej života a zdrojom z ktorého čerpalo silu jej statočné srdce, bol „ten, ktorý zhliada na poníženosť svojich služobníkov, povyšuje ponížených a dáva silu maličkým“.
Bohatosť jej životných skúseností, jej dobročinnosti, jej lásky, ani nedáva možnosť inej odpovede. Každá láska a ľudský súcit zmiznú ako sneh na slnku, ak nie sú zamerané na Krista, ak nevychádzajú z jeho príkladu a z jeho slov. A preto, iba ak sa na Alžbetu pozrieme cez prizmu jej zasvätenia sa Kristovi, môžeme poodhaliť niečo z tajomstva jej veľkosti. To sme však už na poli mystiky. To znamená – uprostred toho jedinečného vzťahu, aký existuje medzi Bohom a veriacim človekom, a v ktorom Boh človeka akoby buduje zvnútra, posilňuje ho a robí schopným mimoriadnych vecí.
Zázrak ruží
Krásne pravdu o Alžbetinom vnútornom živote naznačuje asi najznámejšia legenda z jej života – zázrak ruží.
Keď raz opäť zo zámku vynášala chleby hladným, ktosi ju podozrievavo zastavil s otázkou, čo nesie v zástere. Boh zázrakom obhájil jej narýchlo vymyslenú a nešikovnú výhovorku o ružiach, lebo chleby sa boli medzičasom naozaj premenili na ruže. Ruže zjavujú ukrytú vznešenosť pôvodu jej dobročinnosti. Nebola ním realizácia akéhosi sociálneho projektu, ani odčiňovanie hriechov ako náhrada upokojujúca svedomie, ale viera činná skrze konkrétnu lásku k druhému človeku v núdzi, v ktorom vyznávala ukrytého Pána svojho života. Ako o Alžbete napísal jeden jej životopisec: „Ukázala to podstatné kresťanstva – milovala Boha a milovala blížneho ako seba“.
Tri roky pred smrťou sa Alžbeta zapojila do zástupu nasledovníkov a nasledovníčok sv. Františka. Môžeme preto predpokladať, že jej sľub bol iba potvrdením už prežívanej odovzdanosti Bohu – onej vonkajšej jednoduchosti, vnútorného bohatstva a radosti, ktoré sú blízke každému, kto vykročil na cestu vytýčenú Chudáčikom z Assisi. Alžbetin duch našiel v duchu sv. Františka spriaznenosť, aká je možná iba u ľudí celkom zapálených pre Boha.
http://minoriti.sk/index.php/sv-albeta
vzkrieseny-moslim-pannou-mariou
životy svätých
SVATÁ KATARÍNA SIENSKÁ - STIGMATIZÁCIA
SVATÁ_KATARÍNA SIENSKÁ - DUCHOVNÝ RAST ŽIEN
ROZLIŠOVANIE DUCHOV